Slovenský Zväz Hádzanej

logo logo logo

Medzi Sedmičkami Tomáša Kuťku: Zámorské Turné I.

Pravidelná rubrika hádzanárskeho experta Tomáša Kuťku
15.05.2017, Autor: Tomáš Kuťka, Foto: tes.com

„Kto spomína, žije dva razy, ale často aj dva razy trpí“ – dumá hrdina jedného z románov môjho priateľa Petra Štrelingera. Aj ja vždy trpím, keď si spomeniem na dánsky výbuch v osemdesiatomdeviatom. Dlho nám trvalo, kým sme sa opäť prebojovali medzi najlepších a nebolo to bez „imidžových“ strát. Pri postupnej výmene hráčskeho kádra dochádzalo neraz k situáciám, ktoré by si vyžadovali viac citlivosti a taktu a rozhodne oveľa viac diplomacie. A tak zakiaľčo výkony na ihrisku a výsledky začali byť v poriadku a novo sa tvoriace družstvo si postupne získavalo čoraz väčší rešpekt, v jednaní s ľuďmi som sa dopúšťal faux pas, na ktoré vôbec nie som pyšný. Do smrti ma bude mrzieť najmä to, ako „gadžovsky“ sme sa aj s nebohým Lacom Grossom zachovali k Maji Ďurišinovej na sklonku jej kariéry v reprezentačnom drese. „Kóšer“ to nebolo ani pri niektorých hráčkach menej slávnych mien. Po nešťastnom zápase s Francúzskom v Randerse som na tom psychicky nebol práve najlepšie a cítil som sa ako štvaná zver. V tom čase nebolo „in“ stáť na Kuťkovej strane. Z kolegov trénerov sa ma verejne v tlači zastal len Peter Hatalčík, z funkcionárov v médiách len Rudo Horváth, Mikuláš Čanda a Jozef Zápražný a priatelia novinári, ktorí ma nechceli kritizovať, radšej nechali túto tému kolegom. Zastalo sa ma len kvarteto Karol Ježík, Jozef Klačka, Igor Gressner a Marián Wallner. Najskôr som ani vôbec nemal chuť, zúčastniť sa výberového konania na funkciu trénera. Moja žena Jana ale povedala, že ak sa konkurzu nezúčastním, nie som u nej chlap: „Družstvo sa ti počas roka takmer rozpadlo, na MS si bol s torzom. Ak nepôjdeš, zoberieš celú vinu len na seba! A okrem toho -  je veľký rozdiel ak sa zúčastníš a neuspeješ, ako keď sa vôbec nezúčastníš!“ Napokon som do toho šiel a bol som šokovaný,že v „prskavkovej“  atmosfére som ako jediný zo všetkých kategórií dostal hlasy všetkých členov výberovej komisie! To som teda naozaj nečakal.

Situácia sa upokojila po chebskom turnaji, na ktorý som pozval všetky hráčky, ktoré mi kritici „omlátili“ o hlavu, že v Dánsku mali hrať. Juhoslávia, Rumunsko i ZSSR nás riadne vyškolili a o gól sme zdolali akurát NDR, ktorému chýbalo vari zo sedem opôr. Karol Ježík napísal,že po odchode kľúčových hráčok je skrátka situácia aká je a treba začať budovať nové družstvo z perspektívnych dievčat.

Liga skončila 27. mája a už o deň neskôr sme z Bratislavy leteli do Prahy a odtiaľ do New Yorku. Ale -  po poriadku. Juniorky, ktoré vtedy viedol Paľo Streicher, dostali pozvánku na turnaj do Kanady a ženy do USA, kde vtedy v pozícii trénera mužov a technického riaditeľa zväzu pôsobil Vojta Mareš. Maturity a rôzne iné dôvody stenčili káder junioriek na deväť hráčok. Urobili sme teda kombinované družstvo zo žien a junioriek a zorganizovali sme prvé zámorské turné s tým, že týždeň strávime v Kanade a dva týždne v USA. Keďže v tom čase bolo potrebné uhradiť časť cestovného v konvertibilnej mene, hľadali sme prácne sponzora. To sa nám však nepodarilo a tak sme s Paľom zariskovali. Ja som zobral ženine šilingy, čo zarobila v Rakúsku a Paľo od priateľa kúpil marky s tým, že tieto naše náklady si odrátame z vreckového, ktoré nám zaručili v Kanade. Hráčky s tým boli uzrozumené a tak sme nakoniec mohli vyraziť.

Na bratislavskom letisku bola spústa známych tvárí, myslel som, že tu asi niečo nakrúcajú. Poradca prezidenta Milan Kňažko zabával vtipmi pražské herečky a so mnou na povinnú prehliadku pred odletom do Prahy šiel Ota Šimánek, pán Tau. Vravím mu, že keď je zvyknutý stáť počas letu na krídle lietadla, načo ide na kontrolu. Chorobami sužovaný herec sa len trpko usmial:“Dneska jsem ňákej nakřáplej, asi bych tam douho nevydržel.“ V Prahe sme si vyzdvihli nové dresy, na ktorých štátny znak vymenila čs.vlajočka a nasadli sme do lietadla linky OK 600 Praha – New York.“Tak už veríš, že letíme?“ – spýtal sa ma Paľo Streicher, na pleciach ktorého ležala najväčšia časť vybavovacej tortúry. Po prílete na Kennedyho letisko sa nám podarilo zohnať lacný ale čistý hotelík, neďaleko od letiska. Za izbu pre štyroch sme platili 98 dolárov. Do postelí padáme s jasnou úlohou – spaním vyrovnať šesťhodinový časový rozdiel. Na druhý deň sme leteli do Montrealu. Boeing 747 marockej spoločnosti Royal Air Maroc má hodinové oneskorenie. Sme hladní, ale v lietadle podávajú len nápoje.

Montreal nás víta pod mrakom. Tešíme sa konečne na jedlo, ale vezú nás rovno na zápas. Prechádzame okolo olympijskej dediny z roku 1976 a hráme proti kanadskej ženskej reprezentácii v hale na piatom poschodí. Rumunský tréner Marcel Cretu urobil s domácimi veľké pokroky a tieto nás s výdatnou pomocou rozhodcov riadne potrápili. Zuzka Prekopová hovorí:“Teda, na piatom poschodí som ešte hádzanú nehrala.“ Uťahané a hladné čs.dievčatá v čase, keď je u nás doma pol tretej nad ránom, vyhrávajú o štyri góly, ale za výkon sotva možno kohosi pochváliť. Kuriozitou stretnutia bola žltá karta „slušňákovi“ Zápražnému za kritiku výkonu rozhodcov. Ubytovali nás v College Marie Victorin, je to síce školský internát, ale každý spí sám a komfortne. Na druhý deň po raňajkách volíme namiesto tréningu fartlek po okolitých trávnatých plochách. Doslova nás zaskočí krištáľovo čistý, ostrý vzduch. Zahráme si niekoľko veselých pohybových hier a na záver futbal, vrátane nás, chlapov. Zdá sa, že počiatočnú cestovnú únavu i aklimatizačné ťažkosti máme úspešne za sebou. Nálada je výborná a tešíme sa na zápas, ktorý hráme v Sherbrooku. Cestou tam obdivujeme typickú kanadskú prírodu, lesy, jazerá, vodopády, ľudí na člnoch, pri ceste i pri riekach rôzne tvarované skaly a na lúkach šantiace kone...Hráme s kanadským béčkom, štartujúcim pod hlavičkou provincie Québec v trochu atypickej hale. Zakiaľčo rozmery hádzanárskeho ihriska majú byť 40 x 20 m, v obrovskej hale, kde je množstvo rôznych čiar, hráme na ploche 46  x 23 metrov. Po rozpačitom začiatku, keď sme dievčatá obdivovali, že sa v tom bludisku čiar vyznajú, prišla naša exhibícia a víťazstvo 34:12.

V posledný májový deň cestujeme hneď po raňajkách spolu s naším dnešným súperom – Japonkami – do centra Montrealu a z autobusu je čo obdivovať. Starší autobus s nami riadne hádže. „Na činnosť máme len jeden milión dolárov ročne“ – ospravedlňujúco vraví prezident kanadského zväzu Robert Montpetit, akoby čítal naše myšlienky. Nuž Kanada, hádzanársky trpaslík, mala už vtedy dobre platených hádzanárskych trénerov a osem profesionálnych pracovníkov zväzu. Len samotný zväz provincie Qébec mal už vtedy šesť profesionálov(!). Popoludní sme si krátko zatrénovali v olympijskej hale, kde nás večer čakalo stretnutie proti Japonkám. Tréneri Hidekazu Doi a Mamoru Tanaka priviezli juniorský celok, pripravujúci sa na MS dvadsiatok. Rýchle, ale takticky trochu naivné Aziatky sme vo veľmi atraktívnom zápase, v ktorom hrali prevažne juniorky, zdolali vysoko 45:19.

Na medzinárodný deň detí dostali naši „bažanti“ Čumplová a Súlovská od našej lekárky Anky Zabadalovej darček – z gázy a špachtle šikovne urobené bábiky. Večer už hráme v rámci turnaja Sports Experts znovu proti tvrdým domácim hráčkam. Polčas kontrolujeme hru a vedieme o 5 – 7 gólov. Do 2.polčasu sme ale postavili mladé a zo zápasu je dráma. Na ploche kraľuje naturalizovaná Kanaďanka Mirjana Jurčič. V závere posielame na pľac opäť všetky opory, ale tieto už akoby so svojou účasťou v zápase nerátali. Nedarí sa ani brankárkam a napokon trochu prekvapujúco prehrávame o gól. Podľa systému súťaže ale finále hrá prvý s druhým a o tretie miesto tretí so štvrtým, takže budeme mať šancu na reparát i zisk trofeje. Po zápase sa k nám pridali krajania – hádzanári z Prahy, žijúci v Kanade. Pri base piva pútavo rozprávali o svojich preťažkých začiatkoch v bohatej zemi. Prekvapili nás tým, že úplne otvorene hovorili aj o odvrátenej stránke života v demokratickej spoločnosti. „Máte slobodu“ – vraví Jirka Vít, bývalý hráč Bohemians, ktorý žil najskôr dva roky v Rakúsku a potom v Kanade len zametal dielňu, kým sa naučil jazyk – „a s ňou sa k vám dostane aj zvýšená kriminalita, drogy. Ľudia, ktorí im podľahnú, sú schopní všetkého. Nedávno tu jeden chlapík odbachol pumpára za púhych 40 dolárov, hoci mu ich tento dobrovoľne z pokladnice vydal. Neprajem vám to, ale všetky tieto neduhy demokracie k vám prídu...“ (Boli to prorocké slová).

Druhý júnový deň sme v rámci trénerského sympózia na rade my, aby sme sa prezentovali svojím odborným príspevkom. Dohodli sme sa, že vystúpime traja tréneri, každý cca 40 minút. Začínal som ja s cvičeniami na zdokonaľovanie individuálnej loptovej techniky, periférneho videnia a priestorovej orientácie, pokračoval Paľo Streicher s hernými cvičeniami na zdokonaľovanie postupného útoku a „timingu“ a na koniec sme prezieravo nechali anglicky z nás najlepšie hovoriaceho Jardu Schmida s nácvikom priestorovej obrany 3-2-1. Devätnásť trénerov z USA, Kanady a Mexika, ktorí si všetko platili sami, bolo nadšených a mali mnoho podnetných otázok. Organizátori nás niekoľkokrát ubezpečovali, že naše vystúpenie bolo zo všetkých najlepšie, až sme ich upodozrievali, že to hovoria preto, lebo sme vystúpili bez nároku na honorár... 

Finálový zápas turnaja Sports Experts sme sa rozhodli zobrať smrteľne vážne a pripravovali sme sa na všetko, vrátane tendenčného výkonu slabučkých arbitrov. Ten sa aj dostavil, ale nemali šancu. Vo finále sme jasne triumfovali a keďže hádzaná nepatrí v Kanade medzi populárne športy, bola prítomnosť televízie pre prezidenta Bobbyho Montpetita veľmi významnou udalosťou. Po turnaji bola veľká diskotéka, po ktorej sme pri večierke prižmúrili oko...

Pred odletom do USA hráme proti Kanade ešte dva zápasy. Prvý dopoludnia a podľa plánu doň nenasadzujeme Ďurišinovú ani Hejtmánkovú. Kanaďanky vzdorujú len prvých 15 minút a potom sa stretnutie stáva našou exhibíciou. Víťazíme 32:20 a všetci si ideme zaplávať do olympijského bazéna v Montreale. Malé žihadlo, Petra Čumplová, ma vyzvala na jednu dĺžku 50-metrového bazéna. Mal som vtedy 41 rokov, teda ešte som nebol taký starý, navyše som kedysi hrával aj vodné pólo. Plával som odušu, ale prehral som skoro o dva metre. Potvora Petra sa mi až v cieli priznala, že takmer štyri roky úspešne pretekársky plávala. Po obede nás organizátori vyviezli na horu Mount Royal, odkiaľ je nádherný výhľad na mesto. Cestou dolu, do prístavu, sme zastavili aj pri stánku Montreal Canadiens, posvätného hokejového štadióna, kam sa vojde cez 17 000 divákov. Rozlúčkový zápas proti Kanaďankám hráme znovu v hale College Manueffe na 5. poschodí (len v samotnom Montreale bolo už vtedy vyše dvesto školských športových hál, kde sa dala hrať hádzaná). Aj v tomto  stretnutí dávame šancu všetkým hráčkam a bez problémov víťazíme. S Kanadou sme sa teda rozlúčili v dobrej nálade.

(O americkej časti zámorského turné na budúci pondelok)

Autor je známy hádzanársky tréner a publicista

Partneri
Reklamný partner ženskej reprezentácie
Reklamný partner mužskej reprezentácie
Reklamný partner ženskej reprezentácie
Reklamný partner mužskej reprezentácie
Oficiálny auto partner
Slovenského zväzu hádzanej
Oficiálny partner Extraligy a WHIL
Mediálny partner
Mediálny partner
Mediálny partner
Mediálny partner
Mediálny partner