Slovenský Zväz Hádzanej

logo logo logo

Medzi sedmičkami Tomáša Kuťku: Japonské turné

Pravidelná rubrika hádzanárskeho experta Tomáša Kuťku
07.08.2017, Autor: Tomáš Kuťka, Foto: Archív TK: 
Výprava hádzanárok bratislavského Štartu pred loďou Felix Dzeržinskij
Účastníci zájazdu hádzanárok Štartu Bratislava do Japonska. Hore zľava - P.Svoboda, vedúci výpravy, M.Morávková,M.Gajdošíková, J. Stašová, tréner T.Kuťka, M.Ďurišinová, K.Foglsingerová, K.Timková, E.Eliášová, predseda oddielu L.Rezsnák, dole zľava - vedúci družstva M.Brišš, J.Kuťková, tajomník oddielu L.Schiller, lekár dr.O.Mrlina, Hidekazu Doi z vedenia japonskej federácie, M.Bezáková, R.Gulová, R.Hanišková, E.Škvareninová, Darina Dobrovodská a pridelená tlmočníčka

V lete v roku 1986 sme si predĺžili sezónu zaujímavým zájazdom do Japonska, ktorý – ak to tak môžem zrekapitulovať – začal prípravu na azda najúspešnejšiu sezónu čs. ženskej hádzanej od zisku pamätného zlata z roku 1957. Veď koncom roku 1986 získala ženská reprezentácia v Holandsku striebro, Štart Bratislava na jar v roku 1987 hral vo finále Pohára IHF,ZVL Prešov bol v semifinále PEM a v tej istej sezóne uhrali juniorky ČSSR na MS pekné 6. miesto. Štart Bratislava pútal v tých rokoch s Prešovom najkvalitnejšou a najpríťažlivejšou hádzanou v celej republike a robil jej dobré renomé aj v zahraničí. Preto nikoho neprekvapilo, keď prišla ponuka z krajiny vychádzajúceho slnka na atraktívne ázijské turné.

Cesta bola únavná, pretože bola rozdelená na letecký transport (Bratislava – Praha – Moskva – Vladivostok), potom cestu vlakom pozdĺž čínskych hraníc na trati Vladivostok – Nachodka a napokon necelé tri dni loďou z Nachodky do Jokohamy. Na leteckej preprave boli najhoršie prestoje pri čakaniach na ďalší spoj a v Moskve aj colné a pasové procedúry.Pri ceste späť sme tam zažili muky, pretože sme nechtiac videli, ako personál zachádza s našou batožinou a novou japonskou elektronikou, ktorú si podaktorí z turné viezli. Zamestnanci ju hádzali akoby skúšali, koľko vydrží. Cesta vlakom z Vladivostoku do Nachodky v starých vozňoch s veľkými štýlovými samovarmi pripomínala scény z filmov o Orient exprese. Keď sme prechádzali ruským vidiekom, upútali nás lesy plné množstva rôznej zveri, čisté rieky z ktorých sa vyhadzovali parádne ryby, ale na druhej strane aj dedinky v takom stave, že keby tam nakrúcali filmári nejaký film z roku povedzme 1792, nemuseli by do exteriérov vôbec umelo zasahovať...

Najkrajší úsek cesty bola plavba z Nachodky do Jokohamy. Staručká loď bola pomenovaná po zakladateľovi obávanej sovietskej tajnej služby ČEKA Felixovi Dzeržinskom. My sme vystihli dobrý „tajming“, lebo dva roky po našom zájazde sa tento koráb ocitol na dne oceána. Celý čas sme trávili pri bazéne na palube, alebo sme v závetrí hrali stolný tenis. V nekonečnom zápase štvorhry ma vedno s partnerkou, brankárkou Renátou Gulovou zdolala dvojica Ďurišinová spolu s predsedom oddielu Lacom Rezsnákom v pomere 27:25 na sety. S vedúcim družstva Milanom Briššom sme sa pri bazéne tajne učili bežné japonské frázy, aby sme sa nimi po príchode do Japonska pred našili hostiteľmi blysli. Krásny zážitok sme na tejto lodi zaknihovali pri ceste späť. Obrovský kŕdeľ delfínov, čítajúci niekoľko stoviek jedincov, sa rozhodol sprevádzať nás zopár kilometrov. V zapadajúcom slnku, zôkol-vôkol, pokiaľ len ľudské oko dovidelo, sa nad hladinu vyhadzovali delfíny. Bol to nádherný pohľad, ženy výskali a fotoaparáty cvakali. Po príchode do Jokohamy sme sa ocitli v opatere starostlivých, veľmi pozorných hostiteľov, ktorí nám dali lekciu zo zdvorilosti, úslužnosti a presnosti. Akokoľvek sme ich chceli pristihnúť pri nejakom organizačnom zádrheli, nemali sme šancu. Rozpísaný časový harmonogram bol vždy dodržaný s presnosťou na sekundy. Z Jokohamy je do Tokia kúsok a náš „hlavný stan“ sme si rozložili v hoteli Sunroute v prestížnej štvrti Šindžuku. Zájazd trval takmer tri týždne, ale polovicu tohto času sme strávili na ceste tam a späť. Navyše sme sa autobusom a letecky prepravovali aj po celom Japonsku. Takže niet divu, že organizátori nám naplánovali len štyri stretnutia. Zato však tie najexkluzívnejšie. Hneď prvý zápas sme hrali proti japonskej ženskej reprezentácii, druhý proti majstrovi Japonska a ďalšie dva proti najlepším družstvám, z ktorých jedno viedol tréner z Južnej Kórei. Pred prvým zápasom proti miestnej reprezentácii v tokijskej hale Komazawa, ktorú otvorili v rámci OH v roku 1964, sa organizátori spýtali, či im dovolíme sledovať náš tréning. Povedal som, že nemáme nič proti tomu, ale účasť zopár stoviek divákov, medzi ktorými boli aj adepti školenia trénerskej licencie, nás prekvapila. Na zápas prišlo necelých dvetisíc divákov a aj keď na dievčatách bolo vidno, že je už po sezóne a na väčšine družstva aj stopy únavy z dlhej cesty, vyhrali sme v pomere 29:27. Diváci, medzi ktorých hráčky oboch družstiev hodili pred zápasom hádzanárske miniloptičky, odmenili aktérky potleskom a „standing ovation.“ Bol som prekvapený, že o našom družstve písali Japonci v novinách na takom priestore, aký venovali finále futbalových MS a vtedajšej hviezde Maradonovi. Zaujímavosťou tiež bolo, že pri príchode do Japonska nás uvádzali ako špičkové čs.družstvo, po víťazstve proti japonskej reprezentácii už sme v médiách boli špičkové európske družstvo a keď sme zdolali v ďalšom stretnutí japonského majstra, už sme boli všade označovaní ako špičkové svetové družstvo. Ale nepredbiehajme...

Ďalšou zastávkou bola prefektúra Kumamoto, s hlavným mestom rovnakého mena. Odtiaľ pochádzal vtedajší majster Japonska, sympatický celok Tateishi Denki s ambicióznym trénerom Tetsujom Ikedom. Aj tu nás privítala plná hala a zaujali mladí chlapci, z ktorých – podľa všetkého – drvivá väčšina vo svojom živote ešte nestretla žiadnu blondýnu. Jedna z našich troch brankárok, Darina Dobrovodská mala v tom čase dlhšie vlasy a v hale ju hneď obstala skupinka pubertiakov. Mohlo ich byť vari zo dvanásť a zvedavo si obzerali najmä hrivu našej gólmanky. Darina bola v rozpakoch, očividne nevedela ako zareagovať, ale keď videla, že jej od mládencov nehrozí žiadne nebezpečenstvo, spontánne jedného z chlapcov pobozkala. Na naše veľké prekvapenie sa všetci chlapci okamžite na šťastlivca vrhli a regulárne ho zmlátili. Zápas s majstrom krajiny ukázal, že naše dievčatá prijali japonskú útočnú hru, bez zbytočnej tvrdosti a faulov a diváci mali možnosť vidieť rýchlu a na tú dobu veľmi modernú hru. Opory Štartu Ďurišinová,Kuťková,Stašová a Bezáková už boli aklimatizované v tomto podnebí a pôsobili oveľa uvoľnenejšie ako v prvom zápase. A keď sa k nim výborným pohybom a nasadením pridali Foglsingerová, Škvareninová a všetky ostatné dievčatá, súper nemal šancu a aj tento zápas sme napriek očividnej nepriazni domácich rozhodcov vyhrali 31:25. Šok prišiel po zápase. Miestny klub totiž oslavoval 40.výročie svojho založenia a organizátori sa chceli poriadne predviesť. V priestoroch VIP s výrazným uvítacím nápisom nášho družstva v angličtine boli nastúpené gejše v typickom tradičnom oblečení a v typických sandáloch, aké sme predtým videli len vo filme. Stoly sa prehýbali dobrotami od výmyslu sveta. Dominovali najmä jedlá z plodov mora, z ktorých sa niektoré na misách doslova ešte hýbali. Po prvýkrát v živote som jedol suši, ktoré (alebo skôr jeho napodobeninu) si dnes môžete dať aj hocikde u nás. Neďaleko Kumamota je najväčšia činná sopka na svete – supervulkán Mount Asso (v japončine Aso san). Sopka v centrálnej časti ostrova Kjúšú meria 1592 metrov a kráter, ktorého obvod meria neuveriteľných 120 km má miestami priemer až 25 km. Obvod tvorí prstenec piatich vrcholov Neko,Taka,Eboši,Naka a Kišima. V stupnici VEI(index sopečnej výbušnosti) má Mt.Asso osmičku, čo znamená, že jeho sopečná erupcia má globálny dopad na celú zemeguľu. Vlani to bolo naposledy, čo sopka zahrozila. Organizátori nás k nej vzali a až tam, priamo na najvyššom vrchole Taka, sme zblízka vnímali jej hrozbu. Všade boli betónové kryty pre návštevníkov, keby sopka začala chrliť lávu. Tu sme mohli jediný raz nachytať organizátorov na hruškách, keď sa náhle pokazila lanovka, ktorá vyváža turistov na Taku. Ale prerátali sme sa. Organizátori bleskovo zabezpečili sedem autobusov a harmonogram bol na minútu dodržaný...

Tretí zápas sme odohrali v zaujímavom mestečku s francúzsky znejúcim názvom Chateraisé na ostrove Honšú, neďaleko posvätnej hory Fudži. Chateraisé akoby celé ležalo skryté pod listami viniča, pripomínajúceho samorodého „Taliana.“ Na každom dvore v tomto mestečku, rastie jeden či dva hrubé kmene akoby stromu (niekde aj viac), pod ktorým prebieha celý život tohto mestečka. Zhora to vyzerá, akoby celé mesto skrývala zeleň. Domčeky sú tu malé a jednoduché, zrejme pre permanentné nebezpečie zemetrasenia, ktoré je tu veľmi časté. Ale vinič nie je hlavnou charakteristikou útulného mestečka. Vyrábajú tu jedinečné torty, ktoré údajne vydržia až štyri mesiace. Aj pre nás pripravili miestne hráčky každému jednu tortu, ale či by vydržala štyri mesiace, to sme nikto neskúšali a radšej sme ich všetky pojedli. Hádzanárky tu viedol Kórejčan Lee Su Chang a všetci si ho tu pochvaľovali. Vraj sa mu podarilo skĺbiť ázijský a európsky štýl hry a z priemerného ligistu urobil kandidáta na titul. Donedávna vraj ešte hrala aj jeho žena, ale už je vraj stará. Keď povedali, že má 31 rokov, celé družstvo Štartu sa so smiechom pozrelo na svoju kapitánku Bezákovú a najstaršiu hráčku Kuťkovú. Trénerova žena napokon na našu počesť do zápasu nastúpila, dala nám 6 gólov a museli sme na ňu hrať „osobku.“ Sympatická pani nás pozvala do svojej cukrárne. Cestou na horu Fudži sme sa u nej zastavili a dievčatá dostali okrem množstva rôznych dobrôt aj výbornú zmrzlinu. Proti Chateraisé sme dosiahli naše najvyššie víťazstvo na zájazde – 34:23.

Stratovulkán Fudži, v niektorých slovenských prameňoch nesprávne uvádzaný ako Fudžijama, je najvyššou sopkou a súčasne najvyšším vrchom v Japonsku. Meria 3776 metrov a je súčasťou národného parku Fudži Hakone Izu. Prvý naň vystúpil neznámy mních v roku 663, ročne naň vystúpi okolo 200 000 ľudí, z toho 30% cudzincov. Mnohí naň vystupujú už v noci, aby na vrchole sledovali východ slnka. Výstup podľa počasia trvá tri až sedem hodín, zostup päť až dve hodiny. Pri výstupe nás zaskočilo počasie. Obvyklého krásneho výhľadu na zasnežený vrchol posvätnej hory sme sa nedočkali. Statočne sme však šliapali lávovou hmotou, pripomínajúcou škváru. Táto sa mnohým dostala až do obuvi, čo bolo nepríjemné. Byť však na ostrove Honšú a nevyliezť na posvätný Fudži san by bolo hriechom...

Posledný zápas sme odohrali opäť pred vypredanou halou proti ambicióznemu celku Nihon Victor. Jeho tréner osobne navštívil všetky naše zápasy a bolo to cítiť. Oproti predošlým súperom sme zaznamenali dve zmeny – náš súper nás mal perfektne prečítaných a oproti predošlým aj riadne pritvrdil. Celý zápas sme museli hrať naplno, aby sme vyhrali v pomere 30:27.

Zájazd bol vydarenou reprezentáciou čs.hádzanej na ďalekom východe. Už vtedy mala japonská hádzaná vyše dvestotisícovú členskú základňu a bola po sume, golfe a baseballe spolu s futbalom jedným z najvyhľadávanejších športov.Vtedajší reprezentačný tréner Kaoru I bol častým hosťom v ČSFR a okrem mňa udržiaval veľmi dobré priateľské kontakty aj s Jirkom Zerzáňom i dnes už nebohým Jardom Mrázom. S Japonkami sme sa stretávali v Chebe a raz dokonca aj v Kanade.

Na takéto vydarené hádzanárske podujatia si človek vždy rád zaspomína.


Autor je známy hádzanársky tréner a publicista

Partneri
Reklamný partner ženskej reprezentácie
Reklamný partner mužskej reprezentácie
Reklamný partner ženskej reprezentácie
Reklamný partner mužskej reprezentácie
Oficiálny auto partner
Slovenského zväzu hádzanej
Oficiálny partner Extraligy a WHIL
Mediálny partner
Mediálny partner
Mediálny partner
Mediálny partner
Mediálny partner